Učíte sa francúzsky alebo vás jednoducho fascinuje krajina, ktorá svetu dala bagetu, šampanské či haute couture? Potom ste tu správne. Prinášame vám 10 zábavných faktov o Francúzsku a francúzsky hovoriacich krajinách, ktoré ukazujú, čo je pre túto krajinu typické a prečo si ju zamiloval celý svet.
1. Uprostred Francúzska sú sopky
Možno by ste to nečakali, ale čo je typické pre Francúzsko, nie sú len vinice a polia levandule. V samotnom strede krajiny sa rozprestiera pohorie Massif Central, ktoré je také staré, že ho v mnohých miestach takmer úplne zmenila erózia. Od Álp ho oddeľuje údolie rieky Rhône a je dokonca staršie ako Alpy či Pyreneje.
Niektoré z týchto hôr boli kedysi aktívne sopky. Nemusíte sa však báť – posledná erupcia sa odohrala približne v roku 4040 pred Kristom, teda ešte pred vynájdením písma a dlho predtým, než ľudia začali spracovávať železo.
2. Pred Rimanmi sa vo Francúzsku hovorilo gálčinou
Zábavné fakty o Francúzsku nám prezrádzajú, že francúzština nebola vždy jazykom tejto krajiny. Keď Július Cézar v rokoch 58 – 50 pred Kristom napadol územie zvane Gália, miestni obyvatelia hovorili keltským jazykom – gálčinou. Boli príbuzní s Keltmi z Británie a Írska, mali podobných bohov a blízku kultúru.
Gálčina bola podobná starému britskému jazyku, waleštine či cornishu, ale odlišovala sa od neskorších keltských jazykov, akými sú škótska a írskа gaelčina či mančina. Hovorilo sa ňou na väčšine dnešného Francúzska, s výnimkou Akvitánie, kde sa používal predchodca baskičtiny.
Z gálčiny sa do francúzskeho jazyka zachovalo len približne 150 – 180 slov, zatiaľ čo základ tvorí latinčina. Asterix by určite nesúhlasil, ale je to tak. Z bývalej galskej metropoly Lutetie na Seine sa však stalo mesto, ktoré všetci poznáme – Paríž.
3. Prvá dynastia francúzskych kráľov bola polygamná
Po rozpade Rímskej ríše sa Európou presúvali germánske kmene a zakladali nové štáty. Najúspešnejší z nich boli Frankovia, ktorí vytvorili mocné kráľovstvo zahŕňajúce väčšinu dnešného Francúzska a časti Belgicka, Holandska či Nemecka.
Prvou panovníckou dynastiou boli Merovejci, pomenovaní po polomytickom zakladateľovi Merovechovi. A hoci sa po krste jeho vnuka Chlodovika (Clovisa) v roku 496 Frankovia stali kresťanmi, kráľom to nezabránilo mať viacero manželiek.
Historici sa síce sporia, či išlo o postupné sobáše alebo skutočnú polygamiu, no dostupné záznamy ukazujú, že prax viacnásobných manželstiev bola u Merovejcov bežná. Pokračovala až do čias Karola Veľkého, ktorý ju zakázal.
Merovejskí králi prikladali veľký význam svojim dlhým vlasom, ktoré považovali za symbol kráľovskej moci.
4. Zámok vo Versailles mal kúpeľne – aj toalety
Ak si vyhľadáte zábavné fakty o Francúzsku, určite narazíte na historky o tom, ako strašne zapáchal kráľovský dvor za čias Ľudovíta XIV. Tento „kráľ Slnko“ si nechal postaviť nový palác vo Versailles, neďaleko Paríža, aby bol v bezpečí pred davmi, ktoré ho ohrozovali počas detstva v Louvri. Zámok mal oslniť nádherou a súčasne udržiavať šľachtu pod kontrolou.
Podľa niektorých dobových svedectiev však nádhera Versailles vynahrádzala to, čo mu chýbalo v hygiene – spomína sa zápach neumytých tiel, moču či výkalov v paláci a záhradách.
Pravda je však o niečo iná. Vo Versailles sa kúpeľne a toalety nachádzali. Ľudia sa síce denne nekúpali – dlhý pobyt vo vode sa považoval za nebezpečný –, no bežné bolo umývanie navlhčenou utierkou s parfumovanou vodou alebo alkoholom. Samotný kráľ mal vlastné kúpeľne a pre dvor dokonca zriadil verejné kúpele.
Na vykonanie potreby nebolo nutné využívať chodby – v paláci bolo dostatok spoločných toaliet (pre až 300 ľudí) a hostia si mohli privolať sluhu s prenosnou stoličkou. Prvá toaleta so splachovaním pribudla dokonca už v roku 1727.
Prečo teda Versailles „smrdelo“? Pravdepodobne preto, že počas veľkých udalostí nechceli hostia prísť o dobré miesto a radšej sa nevzdialili od kráľa, alebo jednoducho nevedeli, že zariadenia existujú.
Versailles dnes patrí medzi najnavštevovanejšie pamiatky Francúzska a určite stojí za to zaradiť ho do svojho itinerára. Skvelo ho doplní aj návšteva zámkov na Loire, ktoré ponúkajú iný, no rovnako pôsobivý pohľad na francúzsku architektonickú krásu.
5. Francúzske školy nájdete po celom svete
Francúzi radi hovoria, že ich jazyk je stále „lingua franca“ – teda jazyk, ktorým sa dohovoria ľudia z rôznych krajín. Dnes už síce túto úlohu prebrala angličtina, no francúzsky jazyk má stále neuveriteľný dosah. Hovorí sa ním nielen v krajinách, kde je úradný alebo materinský jazyk, ale aj v diplomatických kruhoch či vo firmách, ktoré pôsobia na viacerých kontinentoch.
Aj preto začala francúzska vláda zakladať francúzske školy v zahraničí. Výučba tu prebieha po francúzsky a školy fungujú podľa jednotných osnov, takže deti diplomatov či expatov môžu bez problémov pokračovať v štúdiu, aj keď sa rodina presťahuje z jedného mesta do druhého alebo sa vráti späť do Francúzska.
Tieto školy nájdete nielen v zámorských územiach Francúzska (Martinik, Guadeloupe, Francúzska Guyana, africké krajiny), ale aj vo veľkých mestách po celom svete. To z nich robí obľúbenú voľbu nielen pre Francúzov, ale aj pre iných diplomatov – napríklad pracovníkov OSN – či rodiny, ktoré sa často sťahujú.
Aj toto patrí medzi zábavné fakty o Francúzsku – že jeho školský systém prekročil hranice krajiny a stal sa globálnym fenoménom.
6. Francúzske toasty vznikli ako spôsob využitia starého chleba
Nie všetko, čo nesie prívlastok „francúzske“, naozaj pochádza z Francúzska (napríklad francúzsky vrkoč sa vo Francúzsku volá „natte africaine“ – africký vrkoč). No francúzsky toast má vo Francúzsku svoje pevné miesto. Tradične sa mu hovorí „pain perdu“, teda „stratený chlieb“.
Išlo o jednoduchý spôsob, ako zužitkovať starý, tvrdý chlieb. Ten sa namáčal do zmesi mlieka a vajec, aby zmäkol, a potom sa opiekol na panvici a podával s maslom či medom. Takéto jedlo si mohli pripraviť aj chudobnejšie domácnosti, keďže základné suroviny boli dostupné takmer všade.
Aj keď k francúzskej kuchyni patria slimáky (escargot), žabie stehienka či foie gras, tieto špeciality sa jedia skôr pri slávnostných príležitostiach, ako je Deň Bastily. Naopak, pain perdu patrí medzi bežné raňajkové jedlá a spolu s croissantom predstavuje to, čo je typické pre Francúzsko na tanieri.
7. Eiffel si na vrchole veže postavil „tajný“ byt
Gustave Eiffel je najznámejší ako tvorca oceľovej veže, ktorú postavil pre svetovú výstavu v Paríži v roku 1889. Podieľal sa však aj na konštrukcii, ktorá drží pohromade Sochu slobody v New Yorku, a stál na čele celého monumentálneho projektu.
Hoci mala byť Eiffelova veža, dnes jeden zo symbolov francúzskej kultúry (spolu s Víťazným oblúkom, pyramídou v Louvri, francúzskym syrom či vínom), pôvodne po dvadsiatich rokoch rozobratá, Eiffel prišiel s iným nápadom. Priamo vo veži si zriadil súkromný byt, kde prijímal vzácnych hostí – najmä vedcov a intelektuálov. Byt dokonca obsahoval malú laboratóriu. Eiffel vraj dostával ponuky na prenájom za tisíce frankov, no vždy ich odmietol.
Byt sa nachádza na tretej plošine a dnes je sprístupnený verejnosti. Turisti si tam môžu pozrieť voskové figuríny Eiffela a Thomasa Edisona, ktorý patril medzi jeho častých hostí.
8. Parížska opera chová pstruhy a včely
Ak poznáte príbeh alebo muzikál Fantom opery, viete, že jeho dej sa odohráva v podzemných priestoroch slávnej Opéry Garnier v Paríži, kde sa nachádza tajomné jazero. A viete čo? To jazero je skutočné – a istý čas sa v ňom dokonca chovali pstruhy.
Dôvod je jednoduchý: budova opery je veľmi ťažká a vyžaduje pevné základy. Keďže v tejto časti Paríža je vysoká hladina podzemnej vody, pivnice by sa neustále zaplavovali. Architekt preto navrhol špeciálny priestor, kam sa voda mohla prirodzene vsakovať. Skutočné skladovacie priestory na kulisy a kostýmy tak boli postavené vyššie, mimo dosahu vody.
Fantomov byt tam síce nenájdete, no môžete si prenajať jeho lóžu číslo 5 a sledovať svetoznáme predstavenia.
Pstruhy sa už v jazere nechovajú, ale na streche opery sú dodnes úle. Z medu, ktorý tu včely vyprodukujú, si môžete dokonca kúpiť malé balenie v darčekovom obchode. Zábavné fakty o Francúzsku teda dokazujú, že aj také majestátne miesto, ako je parížska opera, má svoje netradičné tajomstvá.
9. Francúzština sa používa aj v niektorých častiach Indie
Keď hovoríme o francúzskych kolóniách, väčšina ľudí si spomenie na Afriku, Karibik či Québec v Kanade. India sa nám skôr spája s Britániou – a právom. No pravdou je, že aj Francúzsko tu zanechalo svoje stopy.
Po páde Mogulskej ríše sa o ovládnutie Indie uchádzali viaceré európske mocnosti – Angličania, Holanďania aj Francúzi. Miestni panovníci medzi sebou súperili o moc, a tak boli otvorení spojenectvám s Európanmi, ktorí im ponúkali zlato či vojenskú podporu. Vojny v Indii boli preto rovnako zápasom medzi európskymi veľmocami, ako aj medzi indickými kniežatstvami.
Aj keď Anglicko nakoniec vyšlo z tohto chaosu ako víťaz, Francúzi si dokázali udržať niekoľko oblastí – najznámejšie sú Puducherry a Chandannagar. Po získaní nezávislosti v roku 1947 sa tieto regióny pripojili k Indii, no francúzsky jazyk si tu zachoval oficiálny status dodnes.
Aj to patrí medzi zábavné fakty o Francúzsku – že jeho jazyk a kultúra prežili aj na miestach, ktoré si bežne s Francúzskom nespájame.
10. Francúzska vlajka vzdáva hold kráľovskej dynastii
Keď počas Francúzskej revolúcie začali revolucionári nosiť trojfarebnú kokardu – modrú, bielu a červenú, ktorá sa neskôr stala francúzskou vlajkou – nešlo až o taký revolučný krok, ako by sa mohlo zdať.
Prvé kokardy boli iba v červenej a modrej, teda vo farbách Paríža. Generál Lafayette navrhol pridať bielu ako symbol kráľovskej moci. V skutočnosti sa tieto tri farby objavovali už v starších kráľovských znakoch aj na predošlých francúzskych vlajkách.
Hoci heslo „À bas les aristos!“ („Preč s aristokratmi!“) sa spája s revolúciou, pôvodne ľudia chceli len spravodlivejšie zastúpenie v Generálnych stavoch (parlamente, ktorý sa schádzal podľa vôle kráľa) a lacnejší chlieb. Francúzsko sa spočiatku uberalo cestou konštitučnej monarchie, no váhanie kráľa a radikalizácia politiky viedli k napätiu, ktoré ho stálo život.
Ľudovít XVI. bol pri úteku do Rakúska odhalený podľa profilu z mince – a to bola posledná kvapka. Revolucionári ho popravili, monarchia sa síce ešte dvakrát obnovila, no trikolóra zostala. Niektorí historici tvrdia, že biela farba nepredstavuje výlučne monarchiu, ale samotné Francúzsko a jeho ľud.
Ak vás zaujíma história, na záver si môžete prečítať o faktoch o Francúzskom impériu.
Páčil sa Vám tento článok? Zanechajte hodnotenie!
Loading...
