Satelitná navigácia, predpovede počasia, telekomunikácie či sledovanie klimatických zmien – množstvo technológií, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť, súvisí s desaťročiami výskumu mimo našej planéty. Za mnohými úspechmi pritom nestojí iba súperenie veľmocí, ale aj vesmírna spolupráca medzi krajinami, vedeckými tímami a vesmírnymi agentúrami.
Súčasne však vesmír získava čoraz väčší ekonomický, politický aj strategický význam. K tradičným hráčom, ako sú USA a Rusko, pribudla Čína, Európa aj rastúci počet súkromných spoločností. Nové vesmírne preteky preto spájajú dva zdanlivo protichodné svety – medzinárodnú spoluprácu a rastúcu konkurenciu.
Ako sa tento vzťah vyvíjal, akú úlohu v ňom zohrali vesmírne stanice a dokážu štáty spolupracovať aj v čase geopolitického napätia?
Ako sa začali prvé vesmírne preteky?
Za symbolický začiatok prvých vesmírnych pretekov sa považuje 4. október 1957, keď Sovietsky zväz vypustil Sputnik 1, prvú umelú družicu Zeme.
Úspech Sovietskeho zväzu vyvolal v Spojených štátoch tlak na urýchlenie vedeckého a technologického vývoja. V roku 1958 vznikla americká vesmírna agentúra NASA a súperenie dvoch veľmocí postupne prinieslo ďalšie historické míľniky – prvého človeka vo vesmíre, prvé výstupy do otvoreného priestoru či pristátie ľudí na Mesiaci.
Od začiatku však nešlo iba o vedu. Kozmické technológie mali strategický a vojenský význam a vesmír sa stal ďalším priestorom studenej vojny.
Napriek tomu sa postupne ukázalo, že niektoré úlohy sú natoľko náročné a drahé, že vesmírna spolupráca môže priniesť väčší úžitok než izolované súperenie.
Prvý veľký krok k spolupráci vo vesmíre
Jedným z najvýznamnejších momentov prišiel v roku 1975, keď sa na obežnej dráhe spojili americká loď Apollo a sovietsky Sojuz.
Apollo-Soyuz Test Project sa stal prvým medzinárodným pilotovaným vesmírnym projektom. Americkí astronauti a sovietski kozmonauti sa stretli na obežnej dráhe, ich lode zostali spojené približne dva dni a posádky vykonávali spoločné experimenty.
V čase studenej vojny išlo o mimoriadne symbolický moment. Dve krajiny, ktoré ešte niekoľko rokov predtým súperili o každý vesmírny úspech, dokázali vytvoriť technológie umožňujúce spojenie ich kozmických lodí.
🚀 Míľniky vesmírnej spolupráce
1975
Apollo-Soyuz
Prvé spojenie americkej a sovietskej kozmickej lode.
1990. roky
Shuttle-Mir
Americkí astronauti začínajú dlhodobo pracovať na ruskej stanici Mir.
1998
začiatok výstavby ISS
Na obežnej dráhe vzniká najväčší medzinárodný vesmírny projekt v histórii.
2000
začiatok nepretržitého osídlenia ISS
Od novembra 2000 je stanica trvalo obývaná.
Vesmírna stanica Mir pripravila cestu pre ISS
Dôležitým medzistupňom medzi vesmírnymi pretekmi a dnešnou medzinárodnou spoluprácou bola vesmírna stanica Mir.
Sovietsky zväz vypustil jej prvý modul v roku 1986 a postupne z nej vytvoril komplex umožňujúci dlhodobé pobyty posádok na obežnej dráhe.
Po skončení studenej vojny začali na stanici pracovať aj americkí astronauti. Program Shuttle-Mir prebiehal od roku 1994 do roku 1998 a sedem amerických astronautov počas neho strávilo s ruskými kozmonautmi na obežnej dráhe dokopy takmer 1 000 dní.
Práve tieto skúsenosti pomohli tímom naučiť sa spolupracovať pri dlhodobých misiách, koordinovať odlišné technológie a riešiť problémy na obežnej dráhe. Shuttle-Mir sa tak stal jedným zo základov projektu, ktorý nasledoval – Medzinárodnej vesmírnej stanice.
Medzinárodná vesmírna stanica ISS ako symbol spolupráce
Ak existuje projekt, ktorý najlepšie ukazuje možnosti medzinárodnej spolupráce vo vesmíre, je ním Medzinárodná vesmírna stanica ISS.
Na jej vybudovaní a prevádzke sa podieľajú Spojené štáty, Rusko, európske krajiny, Kanada a Japonsko prostredníctvom piatich hlavných partnerov – NASA, Roskosmosu, ESA, Kanadskej vesmírnej agentúry a japonskej JAXA. Stanica je výsledkom spolupráce 15 krajín a nepretržite obývaná je od novembra 2000.
ISS – vesmírna stanica s modulmi a technológiami pochádzajúcimi z rôznych krajín – je zároveň vzájomne závislý systém. Jednotliví partneri spravujú vlastné časti, no na bezpečné fungovanie celku je potrebná spolupráca všetkých zúčastnených strán.
Počas viac ako dvoch desaťročí sa na stanici uskutočnili tisíce experimentov z oblasti biológie, fyziky, medicíny, materiálového výskumu či pozorovania Zeme.
Medzinárodná vesmírna stanica patrí medzi najväčšie príklady vedeckej spolupráce medzi krajinami, ktoré sa v politických otázkach často nezhodnú.
Jej jednotlivé časti sú navzájom technologicky prepojené, takže fungovanie stanice od začiatku vyžaduje koordináciu viacerých štátov a vesmírnych agentúr.
Čo bude s ISS po roku 2030?
Pôvodné plány na prevádzku ISS sa už viackrát menili. Aktuálne Spojené štáty, Kanada, Japonsko a európski partneri počítajú s využívaním stanice do roku 2030. Rusko sa zaviazalo pokračovať minimálne do roku 2028.
Po skončení životnosti sa má stanica kontrolovane naviesť do atmosféry. NASA vybrala SpaceX na vývoj špeciálneho zariadenia United States Deorbit Vehicle, ktoré má pomôcť nasmerovať ISS do neobývanej oblasti južného Tichého oceánu.
Koniec ISS však neznamená koniec ľudskej prítomnosti na nízkej obežnej dráhe.
NASA podporuje vývoj novej generácie komerčných vesmírnych staníc. Medzi pripravované projekty patria napríklad Axiom Station, Orbital Reef či Starlab. Cieľom je, aby si štátne agentúry mohli v budúcnosti prenajímať výskumné a astronautické služby od komerčných prevádzkovateľov namiesto toho, aby vlastnili celú stanicu.
S rozvojom komerčných staníc sa otvára priestor aj pre výlety do vesmíru, ktoré by v budúcnosti mohli zahŕňať nielen krátke lety, ale aj pobyty na obežnej dráhe.
Čína si vybudovala vlastnú vesmírnu stanicu
Dnešná vesmírna politika už nie je rozdelená iba medzi Spojené štáty a Rusko. Jedným z najvýznamnejších hráčov je Čína.
Tá prevádzkuje vlastnú orbitálnu stanicu Tiangong, ktorá slúži na vedecké experimenty aj dlhodobé pobyty čínskych astronautov. V roku 2026 pokračuje jej pravidelná prevádzka a Čína pre tento rok naplánovala dve pilotované misie a jednu zásobovaciu misiu.
Čínska stanica však nemusí zostať výlučne čínskym projektom. V spolupráci s Úradom OSN pre vesmírne záležitosti boli vybrané experimenty tímov z viacerých krajín, ktoré majú využívať jej vedecké možnosti.
V apríli 2026 Čína navyše vybrala dvoch pakistanských kandidátov na astronautov, ktorí začali výcvik. Jeden z nich má po jeho absolvovaní odletieť na Tiangong ako špecialista a stať sa prvým zahraničným astronautom na čínskej vesmírnej stanici.
To ukazuje, že aj v prostredí rastúcej konkurencie vznikajú nové formy vesmírnej spolupráce.
Keď sa z vedeckej spolupráce stáva vesmírna politika
Vesmír už nie je iba miestom vedeckého výskumu. Je dôležitý pre komunikáciu, navigáciu, ekonomiku, bezpečnosť aj obranu.
Krajiny preto riešia nielen to, ako vo vesmíre spolupracovať, ale aj aké pravidlá budú pri jeho využívaní platiť.
Základ medzinárodného vesmírneho práva tvorí Zmluva o kozmickom priestore (Outer Space Treaty) z roku 1967. Stanovuje napríklad, že vesmír si nemôže žiadny štát privlastniť ako svoje územie a jeho skúmanie má prebiehať v súlade s medzinárodným právom. Zmluva zároveň podporuje medzinárodnú vedeckú spoluprácu a zakazuje umiestňovanie jadrových a iných zbraní hromadného ničenia na obežnú dráhu či nebeské telesá.
Nové technológie však prinášajú otázky, ktoré v 60. rokoch neboli aktuálne – napríklad využívanie nerastných surovín na Mesiaci, obrovské satelitné konštelácie alebo čoraz väčší počet súkromných spoločností vo vesmíre.
Jednou z odpovedí sú Artemis Accords, súbor nezáväzných princípov pre mierové, transparentné a udržateľné civilné aktivity vo vesmíre. V júli 2026 sa ich 70. signatárom stal Maurícius.
🌍 Spolupráca verzus konkurencia
VESMÍRNA SPOLUPRÁCA
- zdieľanie údajov
- medzinárodné posádky
- spoločný vývoj technológií
- koordinácia bezpečnosti misií
VESMÍRNA KONKURENCIA
- boj o technologické prvenstvo
- ekonomické a obchodné záujmy
- strategická satelitná infraštruktúra
- prístup k budúcim zdrojom
- obranné a bezpečnostné záujmy
A kde je v tom Slovensko?
Aj Slovensko je súčasťou dnešnej medzinárodnej vesmírnej spolupráce.
Slovenská vesmírna kancelária spája aktivity Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR a agentúry SARIO. Ministerstvo zabezpečuje najmä politickú koordináciu a medzinárodnú spoluprácu s ESA, Európskou úniou či OSN, zatiaľ čo SARIO sa sústreďuje na rozvoj slovenského vesmírneho sektora, firiem a partnerstiev.
Slovensko je zároveň pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry a zapája sa do európskych vesmírnych projektov. Slovenské firmy a výskumné pracoviská pôsobia napríklad v oblasti satelitných technológií, softvéru, senzorov či pozorovania Zeme.
Slovensko podpísalo Artemis Accords 30. mája 2024 ako 42. krajina.
Tým sa pripojilo k štátom podporujúcim princípy mierovej, transparentnej a udržateľnej spolupráce pri budúcom skúmaní Mesiaca, Marsu a ďalších oblastí vesmíru.
Potrebujeme vo vesmíre spoluprácu alebo konkurenciu?
Prvé vesmírne preteky ukázali, že konkurencia môže výrazne urýchliť technologický vývoj. Súperenie USA a Sovietskeho zväzu pomohlo za relatívne krátky čas posunúť ľudstvo od prvého satelitu až k pristátiu na Mesiaci.
Medzinárodná vesmírna stanica však ukázala druhú stránku príbehu. Projekty, ktoré by boli pre jednu krajinu mimoriadne nákladné a komplikované, možno realizovať spojením financií, technológií a odborníkov z viacerých štátov.
Rovnaký model vidíme aj dnes. Európska vesmírna agentúra v roku 2026 pokračuje v rozširovaní partnerstiev s ďalšími krajinami a agentúrami a napríklad pripravuje spoluprácu s japonskou JAXA na misii RAMSES.
Budúcnosť preto pravdepodobne nebude patriť ani úplnej spolupráci, ani čistej konkurencii.
Nové vesmírne preteky budú kombináciou oboch. Krajiny a firmy budú súperiť o technológie, kontrakty a nové možnosti vo vesmíre, no pri veľkých vedeckých projektoch, bezpečnosti či dlhodobom skúmaní Slnečnej sústavy bude medzinárodná spolupráca naďalej nevyhnutná.
Príbeh staníc Mir a ISS napokon ukazuje, že vesmír dokáže vytvoriť priestor na spoluprácu aj medzi krajinami, ktorých vzťahy na Zemi zďaleka nie sú jednoduché.
Čo dnes brzdí vesmírnu spoluprácu?
Hoci spoločné projekty dokazujú, že krajiny dokážu vo vesmíre spolupracovať, vesmírna politika je čoraz viac ovplyvnená aj bezpečnostnými a ekonomickými záujmami.
Satelity dnes neslúžia iba na vedecký výskum či komunikáciu. Sú dôležité pre navigáciu, obranu, spravodajstvo aj fungovanie kritickej infraštruktúry. Štáty preto niektoré technológie a údaje chránia a medzinárodná spolupráca má svoje hranice.
Medzi najväčšie prekážky patria najmä:
To však neznamená, že spolupráca ustupuje do úzadia. Práve naopak – čím náročnejšie a drahšie budú budúce misie, tým dôležitejšie bude hľadať rovnováhu medzi národnými záujmami a spoločnými vedeckými cieľmi. Vesmírna spolupráca tak pravdepodobne zostane kľúčová aj v období rastúcej konkurencie.
Zhrnúť pomocou AI:
Páčil sa Vám tento článok? Zanechajte hodnotenie!
Loading...
